Monthly Archives: August 2007

Čo ti evokuje slovo Tókyo?

Mal by som už spať, nakoľko mam zajtra prezentáciu na konferencii v Kyóte, no nejako neviem zaspať. Už som aj fotky z dnešného dňa pridal do galérie (mimochodom, tie sú na stránke galérie, ktorú som len nedávno vytvoril), bol si kúpiť vonku vodu, no i tak… To bude tou mäkkou posteľou alebo naškrobenými obliečkami. Klíma tu je, tak teplom to nebude.
Ako som si tak pozeral fotky, ktoré som porobil, prišiel som i k sekcii Tókyo. Keď som si to tak zrátal, tak som bol v Tókyu asi 8 či 9 krát. Je to asi viackrát, ako som bol napr v Trnave. Teda ak nerátam počet prejazdov v autobuse na ceste domov. Pozeral som si i fotky z prvej cesty do Tókya. To bola cesta. Jeden kamos Ind nám povedal, že existuje niečo, čo sa volá “džuhači kipu” a je vydávané Japonskými železnicami. Je to vlastne lístok s piatimi kupónmi, z ktorých každý kupón umožňuje majiteľovi cestovať jeden deň železnicami kdekoľvek. Toto sa nevzťahuje na expresné a super-expresné vlaky. Ak by som to prirovnal na naše pomery, tak by sme mohli cestovať po Slovensku za cenu lístku z Bratislavy do Piešťan alebo Trenčína. To ako taký hrubý príklad. Takže sme sa v Januári, v noci o jednej vybrali do Tókya. Do Tókya sme prišli ráno o piatej a po celodennom chodení po meste, sme sa večer toho istého dňa vrátili nazad.

No o výlete som nechcel. Napadlo ma pri tom, ako sa zmenilo moje vnímanie tohoto slova, či to, čo som si pod týmto slovom predstavoval. Voľakedy to bol obraz mesta, v ktorom sa točili veľké obchody, takmer hlavné mesto módy a neviem čo ešte. Schválne, skús si odpovedať, čo ti evokuje slovo Tókyo. (Môžeš sa i podeliť o svoj obraz. :)) Možno niečo, no možno že i nič. Bude to isto ovplyvnené tým, čo si o Tókyu počul/a, aké informácie sa k tebe dostali a podobne. Hoc môžeme mať veľa informácií o niečom, nikdy to nie je, ako to prežiť. Čo sa stáva po “prežití” slova Tókyo? S každým niečo iné, no niečo je spoločné. Človek začína to slovo “vlastniť”, mať k nemu vybudovaný istý vzťah, priradené isté spomienky, emócie, či zmyslové vnemy. Môže to slovo, či to čo zastupuje, opísať nie len intelektuálne, vedomosťami, no i emociálne či zmyslovo. Taký človek už nerozpráva o “tom” fakty. Rozpráva svoje emócie, príbehy. Namiesto holého faktu, že blízko vlakovej stanice Tókyo je cisársky palác, môže rozprávať o neznesiteľnom teple v cisárskej záhrade a osviežujúcom chlade v predajni suvenírov. A tak ako je to slovo niekomu vzdialené tisíce kilometrov, tak niekomu druhému je to ako susedná dedina.

Takto to je asi so všetkými “slovami”. Niektoré si môžeme “prežiť”, no niektoré nám ostanú navždy vzdialené a ich obsah môžeme vnímať buď iba intelektuálne, alebo z nášho uhla pohľadu. Nikdy ich neuchopíme do vlastných rúk. Chcete príklad? Tak muž napríklad neuchopí slovo “pôrodné bolesti”. (V úvodzovkách je to kvôli zvýrazneniu slovného spojenia a nie … čo ja viem čo.) Môže byť pri manželkinom pôrode, môže s ňou prežívať pôrod, no bolesti s tým spojené si asi neprežije. Alebo niekto neveriaci v Boha nepochopí mnícha žijúceho na púšti. Ide jednoducho o skúsenosť, prežitie si daného “slova”. A čo poradiť truhlíkom, čo všade boli a všetko zažili? Napadá ma úryvok z Knihy žalmov: “Skúste a presvedčte sa, aký/á/é …”.

Trochu som to natiahol, no aspoň sa mi už chce spať. Tak dobrú noc a do písania. 🙂

 

30. November, 2011:

Nakoľko mám nedokonalú “zálohu”, tak komentár len takto:

Roman:     Ano, to je pravda, že každý cítí slova jinak. Tak např. někde v Indonésii žije zvláštní zvíře “babirusa”, což znamená rohaté prase (neboť “babi” podle domorodého jazyka znamená “prase”, a “rusa” znamená “roh”). A zatímco pro nás je normální oslovovat babičku “babi”, u těch indonéských domorodců by to jistě normální nebylo :))).

Vôňa ako pamäťové médium

Nadpis je možno trochu mätúci, no hneď vysvetlím. Iste ste sa stretli s pojmom aromaterapia. Je to dosť módne slovo a v poslednom čase sa dosť používa v rôznych časopisoch o zdraví, zdravom spôsobe života a v rôznych “wellness” časopisoch. Zahŕňa rôzne spôsoby relaxácie a uvoľnenia sa s pomocou rôznych stimulujúcich vôní. Môže to byť i lampička s malou mištičkou na vodu, do ktorej sa pridá pár kvapiek vonného oleja a celé je to vyhrievané malým čajovým kahančekom.

Na mysli som mal však niečo iné. Iste sa pamätáš, keď si ako malé dieťa čakal/a, kým sa dopečie obľúbený koláč a nedočkavo si voňal/a aspoň vôňu, ktorá sa z neho šírila po kuchyni, alebo vôňu čerstvého sena, alebo vôňu nových obliečok do ktorých si si po celodennej únave ľahol/a. Že si na to nepamätáš, že si také nezažil/a? Tak si isto pamätáš na inú vôňu, na tú, čo oslovila práve Teba. Táto vôňa, hoc sa postupom času vytratila, či vyprchala z našich nosov, nevyprchala a nestratila sa z našej pamäte. Tam, niekde hlboko v mozgových závitoch je uložená malinká “vzorka”, ktorá sa v prípade potreby vyloví a použije ako porovnávací etalón. Nedokážu ju vymazať ani drahé parfumy či vône diaľok tohoto sveta. A práve o tom by som sa s vami rád podelil.

Hoc bývame necelých pät minút pešo od školy, dá sa k nej prísť niekoľkými cestičkami. To je japonská špecialita. Ale o tom potom. Zväčša máme svoj “vyšliapaným” chodníček a je to vlastne taký zvyk. No včera som sa trochu odklonil od zabehaného rítusu. Hovorí sa zmena základ života, no bolo to asi trochu takou blbou náladou. Zvolil som trochu inú cestu “domov”. Vracal som sa a v istom okamihu som narazil na zaujímavú vôňu. Len som si pomysel, že čo za známu vôňu to je to, keď som už presne vedel, kde som ju cítil. To sa nedalo pomýliť. Bol som presvedčený, že keby zavriem oči, nadýchnem sa a otvorím ich, tak kráčam s babkou lipovou alejou v svieži letný večer. V ruke horúca čokoláda, ktorú mi babka kúpila cestou z kostola v nemocničnom automate. Trochu ešte páli, no tá vôňa, to je hotová náplasť. Šum lístia s ktorým sa pohráva jemný vánok a hrkútanie hrdličiek v pozadí dotvárajú pokojnú atmosféru aleje. Sem tam sa pristavíme, aby sme pozdravili protiidúch a prehodili s nimi pár slov. Tu prichádza druhý nádych a prebúdzam sa do reality. Teda prebúdzam, isto som nezavrel oči. To sa len mysľou prehnalo niečo ako reklamný spot s názvom pokojný večer. Bola to iba chvíľočka, no prichádzam na iné myšlienky, mení sa nálada a kútiky úst sa snažia prinútiť ústa k úsmevu. Nie úplne, no darí sa im.

Dnes som sa vracal tou istou cestou. Jemné očakávanie, že snáď opäť sa mi naskytne možnosť spomenúť si na niečo z “mladosti” ma pobádalo zrýchliť krok. No nič som nezacítil. Márne som sa snažil zachytiť aspoň malý závan, vôňa bola preč. Na jej mieste bola iná, mne nič nehovoriaca vôňa spáleného oleja. Dokonca teraz mám problém si danú vôňu vybaviť. Nevadí, veď príde iný okamih, kedy sa znenazdajky objaví a poteší. Ten okamih prekvapenia je na tom asi to najkrajšie. Môže sa to stať kedykoľvek. 🙂

Cesta späť do Japonska

No, včera večer som došiel nazad do Japonska. Všetko po starom, len akurát počasie je trochu iné. Teda keď sme odchádzali, tak bolo počasie asi rovnaké ako teraz, no to som bol naň asi zvyknutý. Doma teplota tak okolo 24 stupňov Celzia a vlhkosť, no neviem koľko, no isto menej ako tu. Vo Viedni som nasadol do lietadla, ktoré bolo pekne klimatizované. Úplná parádička. Oni asi na zemi chladia, aby sa ľudia nepotili ako kone v kufre, no tam hore, tam musia asi kúriť. Teplota vo výške 11 km je i okolo – 40 stupňov. Po šiestich hodinách letu si človek i zvykne na takú príjemnú izbovú teplotu.

V Dubai, mieste môjho prestupu, práve stavajú nový terminál. Lietadlá tu parkujú ďalej od terminálu a na dopravenie cestujúcich k nemu používajú autobusy. No a teraz si predstavte ten šok, ktorý asi pocíti každý, kto tu vystupuje. Z príjemnej izbovej teploty s vlhkosťou asi okolo 50 % (to neviem na isto, to len typujem) prestupujete do klimatizovaného autobusu cez 35 stupňové “peklo” s vlhkosťou nie veľmi sa líšiacou od 85 %. Ak si to neviete predstaviť, tak vojdite v lete na poludnie do vyhriateho skleníka, ktorý predtým výdatne polejete. Oblečenie to chvíľočku zvládalo i izolovať, no po asi pól minúte som cítil, ako sa mi rifle zohrievajú a teplo z nich mi sálalo na nohy ako z jednoplatničky. Bolo to ako facka. Ďalšia nasledovala zo “zimy” v autobuse. To bolo skoro ako vyjdenie zo sauny do zamrznutej prírody. A samozrejme ďalšie dve “facky” nasledovali pri prestupe z autobusu do terminálu. Toto sa samozrejme opakovalo i pri nastupovaní do lietadla. Hoci bola noc asi dve hodiny, teplota sa asi od tej dennej moc nelíšila.

V Nagoyi sa to opakovalo ale bolo to o dosť miernejšie, pretože tu sa z lietadla ide priamo cez “chobot” do teminálu a tam je teplota ok. To sa potom dá ľahšie aklimatizovať, hoc vonku sa človek potí, hoc nič nerobí. Ale to bude asi ten “skleníkový efekt”.

Pár fotiek pridám asi časom. Teraz som mierne ospalý.